V sobotu 11. 6. som sa zapol o pol šiestej ráno, schválne používam slovo zapol, pretože to nebolo ani to klasické prebúdzanie ale pripadalo mi to ako keby moje podvedomie ani nespalo v očakávaní niečoho veľkého. Načasovanie bolo vynikajúce, pretože to akurát stačilo na namontovanie nosiču na bicykle na strechu „oktávky“, poslednú prehliadku technického stavu bikov, prípravu výdatných raňajok a kávičky, keď mi zaklopal brat na okno, pretože sa rozhodli ísť s nami na Kolo pro život a vytvoriť nám akýsi realizačný tím. To znamená, že nám, on a jeho polovička, postrážia psy počas závodu. Niečo po ôsmej ráno sme vyrazili hlavnou cestou Praha, Strakonice, smer Orlík.

S priateľkou, sme sa rozhodli, aj napriek sporadickým a viac menej ľahkým tréningom, že sa prihlásime na dlhšiu trasu, pretože obligátna „Fitness jízda“ nám pripadala príliš ľahká. Absolvovali sme ju v Mladej Boleslavi a nemali sme pocit, že by sme siahli na dno síl. Keďže mám môj Specialized od polovice marca, a ako biker nemám veľa skúseností, tak informácia o prevýšení nám nič nehovorila, a tak sme to vzali jednoduchou matematikou a to že jeden dlhý Orlík sa rovná dvakrát Fitness jízda v Mladej Boleslavi... J A to predsa dáme. 

Ubytovali sme sa v príjemnom kempe Velký Vír, vyhádzali veci z auta, a vydali sa do miesta štartu a cieľa Orlík tour Kooperativy, zaregistrovať sa, trošku sa pred štartom rozohriať a samozrejme nemohla chýbať obligátna strategická porada. Tá obsahovala všetky teoretické znalosti nasaté z internetových fór a to: držať stále tempo, neprepáliť to, dodržiavať príjem energie, hydratovať sa a hlavne v zdraví dôjsť do cieľa.

Po štarte obrovskej „bezmennej masy“ cyklistov som sa rozhodol nasadiť pre mňa obvyklé tempo a s prekvapením som zistil, že som rovnako rýchly alebo trochu rýchlejší ako vačšina ľudí nachádzajúca sa v pelotóne v mojom blízkom okolí. Tak som začal hltať jedného cyklistu za druhým, pustil som sa do závodenia. V dobrom tempe a s dobrým pocitom zo samého seba ani neviem ako doslova uletelo prvé kolo. Prišla prvá občerstvovacia stanica, doplnil som „ionťák“, zhltol polku banánu a vytlačil do seba tubu energetického gelu. Takto posilnený som sa pustil s vervou do druhej polovice závodu. Darilo sa mi v pohode udržiavať stanovené tempo a za chvíľkou sme s jedným kolegom utvorili dvojičku a pokecali si za jazdy o tom ako vyšlo počasie a akú peknú trasu vybrali usporiadatelia. Vzájomne sme sa ťahali do stúpaní až do druhej občerstvovacej stanice, ktorú som s vedomím že mám ešte plný „kemlbeg“ a vo vreckách niekoľko energetických tyčiniek odmietol. To som asi nemal robiť. Hneď za ňou sa nachádzalo stúpanie, v ktorom som dostal krízu. Snaha o udržanie frekvencie smerovala k niekoľkonásobnému podradeniu. Moje tempo sa výrazne spomalilo, nohy akoby som mal z olova. Zrýchliť alebo sa postaviť do pedálov bolo v nadľudských silách. Kopec mi pripadal nekonečný. Nemal som ani tušenia, na ktorom kilometri sa nachádzam, ani som to veľmi nechcel vedieť, len som vedel, že musím nasadiť akési strojové tempo, to neznamená, že bolo rýchle, a dôjsť až do konca. Teraz som už vedel, že Orlík mi na dno síl siahne. Kopec som takto úspešne zdolal, a toto tempo na moje prekvapenie stačilo na to aby som šiel rýchlosťou dostatočnou na to, aby som nikoho nedobehol, ale zároveň nikto nedobehol mňa. Šiel som proste sám. Chvíľu som veľmi seriózne uvažoval nad tým, že som zablúdil. Táto predstava mi výrazne ubrala hlavne z psychických síl, a podvedome som spomalil a stále častejšie som sa obzeral, či sa za mnou neobjaví nejaký cyklista. Za chvíľu sa jeden objavil, bol vo veku môjho otca, ale šiel ako píla. Zavesil som sa za jeho zadné koleso a snažil sa udržať. Je mi jasné, že trénovaní cyklisti majú úplné iné tempo, ale mne sa tento starý pán zdal ako cyklistický Herkules. V každom zjazde mi výrazne ušiel, čo mi však dodávalo optimizmus, bolo to, že v každom ďalšom stúpaní som sa mu dotiahol na zadné koleso. Takto to šlo niekoľko kilometrov a ja som rozmýšľal, že by to možno bolo zaujímavé pokúsiť sa starého pardála obehnúť. Cítil som sa už lepšie tak som sa rozhodol to skúsiť a vymyslel som nasledovnú taktiku. V ďalšom zjazde mi už neunikne a v následnom stúpaní ho utrhnem. Plán bol hotový, a predo mnou šliapalo do pedálov pomyselné červené súkno pre býka, či skôr vola? Prišiel zjazd a on mi znova začal unikať. Povedal som si, že to teda nie a snažil sa udržať tempo sledujúc jeho stopu. Niekde som však musel urobiť chybu, pretože moje predné koleso v okamihu stratilo trakciu a už som letel vzduchom v pozícii povestného skáčuceho tigra. Aký som bol dlhý natiahol som sa na kamenistú cestu a bike s rachotom vedľa mňa. Hneď ako som sa trochu spamätal začal som hodnotiť škody. Bike na prvý pohľad neutrpel žiadne, ja som krvácal z ľavej ruky, na ľavej polovici tela som bol dobitý a na helme popraskaná „škrupina“. Celkom dobrá bilancia na pád v plnej rýchlosti pri zjazde pomyslel som si. A na otázku od usporiadateľa a niekoľkých prechádzajúcich bikerov som mohol odpovedať, že som v pohode. Takúto neplánovanú pauzu som sa rozhodol využiť na doplnenie energie a tekutín a vydal sa ďalej. Hneď po zjazde som zistil v úpätí ďalšieho stúpania, že mi nefunguje radenie. Tak som zastal a odhalil som, že pád doslova vpáčil radiace páčky pod brzdu a nedá sa s nimi pohnúť. Oprava bola našťastie jednoduchá, stačilo uvoľniť pár matíc a všetko poskladať do pôvodného stavu.

To, že som nebol sám, kto už toho mal pomaly dosť, svedčí aj príhoda, z miesta kde som túto malú opravu prevádzal, teda na začiatku stúpania. Jeden kolega dorazil zo zjazdu, podradil a s bojovým výkrikom „MR*AT!“ sa zahryzol do ďalších výškových metrov.

Po týchto peripetiách som sa rozhodol, že už nebudem chvátať a do cieľa bezpečne dôjdem, vzadu za sebou som cítil prítomnosť kolegu ale ten už evidentne takisto nepretekal, tak som sa tešil, že si v kľude užijem brod, nie ako v tej tlačenici v prvom kole.

Po prekonaní brodu na asfaltke prišla čerešnička na torte. Kŕč v stehne pravej nohy nedovoľujúci jej narovnanie. Na moje prekvapenie „masáž a pár boxerských úderov“ stačilo na uvoľnenie kŕču a ja som zdarne došiel do cieľa v konečnom čase cca 3:45 a bol som spokojný. Nechal som sa ošetriť, doprial si dobrého jedla a s pocitom krásne prežitého dňa som sa tešil na večer v rodinnom kruhu.

Keď to mám teda celkovo zhrnúť, Orlík mi ukázal moje schopnosti, naplno odhalil nedostatky, ale hlavne podnietil odhodlanie a chuť pokračovať. Moja láska k cyklistike sa ešte viac prehĺbila a celkovo som rád, že so to absolvoval. Na moje veľké prekvapenie, podobné pocity mi opísala aj moja priateľka. Takže, aj keď naše bicykle reálne visia na klinci, cyklistiku určite na klinec tak skoro nezavesíme. Tešíme sa na ďalšie kilometre strávené v sedle.